Biskup Tomáš Holub vydal u príležitosti Svatováclavskej diecéznej púti v Ríme pastiersky list. Jeho slová sú určené všetkým veriacim v našej diecéze. Vyzýva nás, aby sme sa aj napriek našim rozdielom učili kráčať spoločne.
Sestry a bratia z našej plzeňskej diecézy,
srdečne vás všetkých zdravím z Ríma. Z miesta, ktoré nám pripomína, že napriek všetkým našim rozdielom patríme k jednému spoločenstvu, máme jedného Pána a jednu vieru.
O slávnosti svätého Václava sa v bazilike svätého Petra budeme spoločne s pútnikmi z našej diecézy, predstaviteľmi Českej republiky a diplomatmi modliť za našu krajinu – za jej vieru a za jej nádej. A budeme prosiť aj za mier pre celý svet.
Dnešná bohoslužba je ale ešte z jedného dôvodu veľmi dôležitá pre celú našu diecézu. Na jej konci odovzdám zástupcom jednotlivých vikariátov text synodálneho dokumentu, ktorý som schválil, a tým tu v Ríme slávnostne uzavrieme našu diecéznu synodu.
Ukončením synody ale naša cesta nekončí. Práve naopak. Pred nami, pred celou našou diecézou, sa otvára ďalšia etapa našej spoločnej cesty. Teraz sme volaní k tomu, aby sme spoločne hľadali, ako môžeme, čo sme ako diecéza na synode zistili a prijali, vstúpiť do skutočného života. Do našich farností, do našich spoločenstiev, do našich vzťahov, do nášho každodenného života. Pretože synoda, ktorá by zostala len dokumentom, by bola iba premárnenou príležitosťou.
A som presvedčený, že nie je náhodou, že práve dnes počujeme slová apoštola Pavla:
„Dovŕšte moju radosť tým, že budete myslieť rovnako, že vás bude všetkých jedna láska spájať, že budete svorní a jednomyslení.“ (Flp 2,2)
To znie krásne, ale nie je to vôbec jednoduché. Byť svorní totiž neznamená, že budeme všetci rovnakí. Neznamená to, že budeme mať na všetko rovnaký názor. A neznamená to ani to, že zmiznú naše otázky, pochybnosti alebo výhrady. Církev totiž nie je a nemá byť spoločenstvom ľudí, ktorí myslia úplne rovnako. Církev je spoločenstvo ľudí, ktorí sa napriek mnohým rozdielom rozhodli spoločne nasledovať toho istého Pána.
A práve k tomu vás dnes chcem pozvať. K jednotnosti, ktorá nie je založená na tom, že sme rovnakí, ale na tom, že pôjdeme spoločne za Kristom a s Kristom. Je mi jasné, že nie so všetkými rozhodnutiami synody sa každý z nás stotožňuje. Niekomu sa budú niektoré zdať príliš odvážne. Inému zas možno príliš opatrné a niekto bude mať pocit, že sme mali rozhodnúť pre niečo úplne iné.
To je ale v poriadku. Ako kresťania totiž verím, že Církev nie je naša súkromná aktivita, ktorá sa riadi podľa našich predstáv. My veríme a vyznávame, že Církev je Pánova, že Duch svätý v nej pôsobí aj vtedy, keď neroзуміeme všetkému hneď. Že nás On vedie a ukazuje nám cestu, po ktorej sme volaní ísť za Kristom spoločne v realite dnešných dní. A preto verím tradícii Matky Cirkvi, že práve v procese spoločného rozlišovania a v rozhodnutiach, ktoré boli prijaté viac ako dvojtretinovou väčšinou, môžeme rozoznať vedenie Ducha svätého. Preto som tiež všetky tri záverečné dokumenty synody prijal za svoje. Nehovorím tým, že sa tým vyriešili všetky otázky a že už nepotrebujeme byť vnímaví pre vedenie Duchem.
Chcem ale zdôrazniť niečo iné: dostali sme spoločnú cestu a teraz je potrebné na našej spoločnej ceste urobiť niektoré dôležité kroky. A práve tu nám dnešné evanjelium ponúka jeden veľmi silný obraz. Ježiš rozpráva o dvoch synoch (srov. Mt 21,28–32).
Otec ich obaja pošle pracovať na vinici. Prvý povie: „Áno, pane.“ Ale nejde. Druhý povie: „Nechcem.“ Ale potom ide.
A ja by som veľmi chcel, aby sme si po našej synode osvojili mentalitu druhého syna. Možno máme otázky. Možno máme pochybnosti. Možno niektoré veci urobili inak. Možno sa nám do niečoho vôbec nechce. Ale aj napriek tomu si povieme: „Je to vinica môjho Otca. Tak pôjdem.“ A svoje otázky budeme riešiť po ceste, v dialógu s ostatnými, v dôvere vo vedenie Ducha svätého. To je podľa mňa skutočná synodalita. A práve o to vás, sestry a bratia, veľmi prosím.
Existuje ale aj postoj prvého syna. Ten povie „áno“, možno sa na otca dokonca usmeje a horlivo prikývne. Možno dokonca povie tie správne slová. Ale potom na vinici nejde. A práve v tom vidím jedno z najväčšieho nebezpečenstva pre našu spoločnú cestu.
Pre uskutočnenie synody pritom nemusí byť najväčší problém otvoreného nesúhlasu. Oveľa nebezpečnejšie môže byť tiché: „Áno, áno…“ A potom nič. Žiadny krok, žiadna zmena, žiadna ochota niečo urobiť, žiadna práca na vinici.
Preto vás, sestry a bratia, naliehavo prosím:
Obnovme dôveru v Boha, ktorý vedie svoju Cirkov. Obnovme tiež dôveru jeden v druhého. Nehľadajme najprv, čo je na rozhodnutiach synody zlé alebo čo tam chýba, skôr sa v nasluchovaní jedného druhého pýtame:
Čo nám tým Duch svätý hovorí? Čo chce Boh urobiť s našou diecézou? K čomu sme volaní? Koho máme osloviť? Komu máme dať nádej?
A tiež: Čo máme prestať robiť, pretože nám to už nepomáha byť Cirkvou, ktorá žije evanjelium spôsobom, ktorému dnešní ľudia rozumejú?
Toto sú otázky, ktoré pred nami teraz stoja. A odpoveď na ne nebude mať sám biskup, ľudia z biskupstva ani žiadny jednotlivec, hoci aj akýkoľvek obdarený. Odpovede vnuknuté Bohom budeme aj naďalej hľadať spoločne ako Boží ľud na ceste. Naša premena sa preto nebude týkať len nášho zmýšľania a našich vzťahov. Bude sa musieť odraziť tiež do spôsobu, akým sú naše farnosti a naše diecézy usporiadané a ako v nich nesieme zodpovednosť.
Nevieme, ako bude naša diecéza vyzerať za desať rokov. Ale vieme, kto ide na ceste časom s nami. Ježiš Kristus Zmrtvýchvstalý. A jemu po boku stojíme na strane víťaza. A to nie preto, že sme silní a že máme všetko pod kontrolou. Ale preto, že víťazstvo nakoniec patrí Jemu a my sme Jeho.
Vykročme spoločne. Nie každý rovnakým krokom, a nie je rovnaká rýchlosť, ale rovnakým smerom.
Prosme Ježiša Krista Zmrtvýchvstalého o odvahu a vzájomnú dôveru.
Prosme ho o pokoru, aby sme dokázali naslúchať a priznať si svoje omyl.
Prosme ho o trpezlivosť, keď veci nepôjdu tak rýchlo, ako by sme chceli.
A prosme ho predovšetkým o jednotu – nie o jednotu bez rozdielov, ale o jednotu, ktorá dokáže naše rozdiely zniesť.
Svatý Václave, patrón českej krajiny, sprevádzaj nás, chráň nás a povzbudzuj na našej spoločnej ceste.
O to prosím s Vami a za nás všetkých tu v Ríme,
+ biskup Tomáš
